Kristína (neoverený zákazník)
Úprimne, nikdy som nebola fanúšičkou Paris Hilton. Pred rokmi som s ňou videla film Kráska a ošklivka, ale taktiež ma v ňom neohúrila. Nevnímala som ju ako sexsymbol, len ako niekoho, kto sa veľmi dobre narodil. Aj napriek tomu som si knihu prečítala, a to aj bez toho, aby som sa predtým oboznámila s anotáciou. A viete čo? Mali by ste túto knihu prečítať aj vy.
Na začiatku ma kniha vyplašila. Štýl písania sa javil ako riadna dávka chaosu, keďže Paris neustále odbiehala z jednej myšlienky na inú a ešte k tomu hneď načala ďalšiu tému. Úprimne, nestíhala som jej. Áno, ihneď informuje, že má ADHD a tak som predpokladala, že je to dôsledok tejto diagnózy, ale, našťastie, už v druhej kapitole sa tento „prejav” ustálil a zminimalizoval.
Kniha nie je o večierkoch, na ktorých sa Paris zúčastnila. Práveže ide o autobiografiu s veľkým odkazom pre všetkých.
Keď ju rodičia poslali do internátnej školy, bolo jedno koho je dcéra. Zažila v nej praktiky a režim, ktorým by nemalo čeliť žiadne dieťa, ani to dospievajúce. Niekedy bolo až nemožné uveriť, kam môže siahať ľudská krutosť. Paris má môj veľký obdiv pre dve veci - že to vôbec vydržala a že mala silu niekoľkokrát prejaviť odpor. Práve toto je tá časť, keď sa na ňu začnete pozerať inak a uvedomíte si, že nie vždy mala na ružiach ustlané.
Paris tak rozpráva o tom, o čom sa rozhodla byť otvorená. Zažila viacero foriem traumy, nie pri každej ide do hĺbky, ale aj napriek tomu si to vyžaduje súcit. Občas sa prihovára aj nám - čitateľom a čitateľkám.
Samozrejme, Paris rozpráva aj o svojej kariére, o móde,... V tejto časti by som uvítala aj jej fotografie. Bolo by skvelé vidieť napríklad fotografiu, ktorú na tomto mieste opisuje.
Hoci som sa narodila v roku, keď mala Paris 16 rokov páčilo sa mi, že spomína veci z 90.rokov 20. storočia a neskôr a pokračuje v tomto duchu s filmami a hudbou.
Knihe chýba máličko do dokonalosti, ale nemožno jej odoprieť hĺbku.