Pri čítaní tejto knihy som precítila bezmocnosť, utrpenie a hnev pani Věry, jej mamy a sestry. Mama pani Věry podcenila zákernosť suseda
v Brne, ktorý ju nezmyselne udal. Nasledovala ťažká cesta do gulagu, znásilňovanie žien a dievčat počas cesty. Hlad, zima, strach, strata ľudskej dôstojnosti. Život v gulagu riadili násilníci, ktorí boli väčšinou opití. Ťažká otrocká aj 14-hodinová práca denne. Zima, hlad, bitky, znásilňovanie a vraždenie. Človek tu nič neznamenal. Opísaný priebeh klystírovej interupcie, čistá hrôza. Mama pani Sosnarovej chcela ochrániť svoje dcéry pred týmto šialenstvom. Dievčatám bolo súdené prežiť, mama zomrela. Ďalší život pani Věry a jej sestry v Sovietskom zväze po prepustení z gulagu. Silné "dobrodružstvá" a viera, že sa vrátia domov. Režim ukradol týmto ženám dvadsať rokov života. A to mali šťastie, že prežili. Žiadne odškodnenie od vlády, ospravedlnenie za psychické a fyzické traumy, práve naopak, režim ich umlčal. Ľudia by nemali zabúdať, že toto sa naozaj dialo. Aj keď sa to niekomu nepáči, treba o tom stále rozprávať a je dobré, že si môžeme prečítať takéto knihy.