Maffra (neoverený zákazník)
Cítite to? Počujete to? To je nikdy nekončiaci život močarísk, trepotanie krídel a vôňa zeme a vody. To je samota, ktorá vás objíma, poznáte ju, hľadíte ju, ale zároveň ju odstŕčate preč, preč od zúfalstva, nenájdenej intimity a opustenosti.
Ach, takéto dojmy som mala počas čítania knihy Kde raky spievajú. Je to prenádherne podaný román o osamelom dievčati, ktoré túži po dotyku, nehe a láske. Kya je veľmi silná postava, s ktorou sa život nemaznal. Máte chuť ju chrániť, učiť, byť jej priateľom, pomáhať jej. Ale zároveň. Nechcete byť ňou. Nechcete byť sami, odkázaní len na seba, na svoje schopnosti, opustení v divočine, vysmiati od okolitého života. Je to ťažké, tak veľmi ťažké, ale Kya to zvláda, alebo sa aspoň o to pokúša.
Príbeh je podaný z dvoch časových liniek - v jednej sledujete dospievanie hlavnej postavy a v druhej prebieha vyšetrovanie vraždy. Nečakala som tam detektívku a o to viac ma to príjemne prekvapilo. V tom momente, keď sa obe linky stretnú, tak knihu nepustíte z rúk. Jednoducho sa musíte dozvedieť ako to skončí. A ten koniec rozhodne stojí za to.
Je to kniha plná krásnych opisov, ktoré sa niekomu môžu zdať nudné, ale… ako inak chcete zažiť atmosféru močiara a dievčatka, ktoré v ňom žije? Mne, osobne, sa tie opisy nezdali nudnéé alebo dlhéé (človek, čo toto napísal asi nečítal Victora Huga), ale jednoducho krásne a v tom momente som nič iné nevnímala, len atmosféru, ktorú nám autorka Delia Owens naservírovala.