…odvážne, úprimné, aj smutné…
Už prvá časť A čo ak áno? bola príjemným čítaním. Dalo by sa povedať, že to je niečo ako beletrizovaný denník. Jednotlivé zážitky a situácie autorka napísala tak, ako sa stali z jej pohľadu a pripúšťa, že niektoré konverzácie doplnila podľa toho, ako si ich pamätá. Aj tak si myslím, že veľký rozdiel oproti skutočnosti nebude, pretože Zamari išla s kožou na trh a napísala Majin príbeh veľmi otvorene.
To, že ide o príbeh inšpirovaný skutočnosťou, si všimne každý čitateľ, ktorý autorku sleduje na sociálnych sieťach, pretože v knihe pospomínala ľudí, ktorí nám nie sú takí neznámi. Dokonca som natrafila na podobnosť s niektorými pasážami z knihy Posledný džentlmen, ktorú som čítala asi pred tromi rokmi a úplne mi utkvela v pamäti časť z pracovného teambuildingu.
Veľmi sa mi páčili všetky sms konverzácie. Boli plné doťahovačiek, povedala by som, že až intímnych pocitov a bezhraničnej úprimnosti- teda aspoň zo strany Maji určite. Z Denyho som mala občas taký zmiešaný pocit.
Veľmi obdivujem ako Maja dokázala prežiť každý okamih naplno, využiť každú príležitosť, ktorá sa jej naskytla a takisto mi veľmi imponuje to, aký postoj mala k vzťahom, ktoré nikam nevedú a dopriať obom z páru toho pravého.
Čitatelia Mišky vedia, aký štýl má. Ale očakávať román ako napr. Krízový plán, je chyba. Myslím, že budete sklamaní(už som takú reakciu na príbeh zažila). Je to pohodový príbeh jednej Maji s láskou k cestovaniu a písmenkám, hľadaním svojho šťastia v živote a hŕbou krásnych myšlienok.
Čo ale bolo pre mňa vážne nečakané, bol záver, oslavy Dňa svätého Patricka. To bol hotový šok! A totálne zmätenie, keď som si prečítala epilóg. Absolútne teda netuším ako a s kým skončila Maja XD
Ja nemám absolútne žiadne pripomienky k príbehu, maximálne som si knihudilógiu užila a kým sa autorka dostane do svojho obvyklého spisovateľského švungu, mohla by som si prečítať niečo zo staršej tvorby. Snáď sa mi to časovo podarí.