Reportážna literatúra potrebuje správne naladenie. Je náročnejšia a niekedy sa nečíta ľahko. Je potrebné sústrediť sa, aby nám neušli informácie všakovakého charakteru, ktorých je ako hrachu v záhrade, a to množstvo mien? Až sa hlava zatočí. :D Občas je to otravné a miestami môže nudiť, ale dozvuky z nej sú dlhšie, ako z oddychového čítania. Vie otvoriť nové obzory a rozprúdiť diskusiu vo vašom vnútornom „JA“. Dokáže zmeniť názory aj postoje a vo mne zakaždým prebudí množstvo otázok, na ktoré dodatočne hľadám odpovede. Niekedy sa nestačím čudovať, čo všetko sa dozviem a čo by mi ani vo sne nenapadlo. :D
Ak ste sa v tom našli aj vy a bažíte po overených faktoch a skutočných scenároch, tak kniha What is huncút? od Milana Čupku je to pravé orechové. ;)
Neviem, čo ma upútalo skôr, či zaujímavá obálka v SVK farbách alebo názov, ktorý ma rozosmial. Slovo huncút totiž patrí do môjho slovníka a je podľa môjho názoru jedným z najoriginálnejších slov v slovenčine. :D Aj menšie obavy tu boli - téma migrácie a osídľovania ma až tak nezaujíma, ale v tomto prípade ide o národ, ktorého som súčasťou a zvedavosť ma nepustila. Začala som objavovať miesta, ktoré našincom už koncom 19 stor. sľubovali krajšiu zem a lepšiu prácu za lepšiu plácu. Tisíce Slovákov vycestovali na niekoľko týždňovú cestu (do r. 1920 bez zásadných obmedzení a s ročnou kvótou cca 14 269), tam za veľkú vodu, na opačný koniec sveta zvaný Amerika. Tým, čo si nestihli kúpiť lístky na Titanic neskôr odľahlo a považovali to za šťastie v nešťastí. :D 10 rokov na to a po hospodárskej kríze ich prišlo iba 286, kiežto rok 1920 zaznamenal počet 28-tisíc (žil tam každý štvrtý Slovák).
„Medzi rokmi 1870 a 1920 sa počet ľudí žijúcich v mestách USA zvýšil z 9,9 milióna na 54 miliónov. Niekde nestíhala kanalizácia a po uliciach tiekli splašky, inde pololegálne skládky smetí na okraji mesta či chemický odpad z fabrík odvedený priamo do rieky spôsobovali ekologické katastrofy... Neutekali už len pred oceliarňami a baňami, ale aj pred samotnými metropolami plnými hriechu, kriminality, nevraživosti a špiny. Bol to nový dôvod, prečo založiť vlastné vysnívané dediny v údolí.“
Kniha je písaná rozprávačským štýlom a je veľmi čitateľná, ale niekedy bolo tých podrobností viac, než som si priala. Čo sa ale čudujem, keď ide o jedno celé storočie?! :D Priznám sa, v polovici som sa unavila natoľko, že som v rámci „oddychu“ prečítala iné dve knihy. :D Nič to však nemení na veci, že What is huncút? je perfektné zhrnutie histórie a posledných spomienok prvých a ďalších Slovákov v Amerike, ako aj osobné bádanie autora, ktorý chcel všetko vidieť na vlastné oči. Práve vďaka tomu môžeme dôverovať príbehom, ktoré vypátral, overil a vložil do diela ako historické udalosti, ktoré opisujú najhúževnatejších pracantov a ľahko oklamateľných ľudí, akými sme doteraz.
Netušila som, že s Čechmi a Poliakmi sme mali najväčší podiel na ťažbe v baniach a rozbehu celého „železo-oceľo-kovového“ priemyslu v krajine, ktorá si stále myslí, že je kráľovnou všetkých štátov a zemí na celej planéte. Ha-haaa, toto prehnané ameuické sebavedomie ma vždy pobaví. :D
Reportáž mi často pripomínala knihu Vrahovia mesiaca kvetov. Boli sme pre nich najzaostalejší, najopustenejší, duševne i hmotne najchudobnejší robotnícky ľud. Osídľovali sa voľné pozemky, niekedy aj domy po otrokoch a vo veľmi skromných podmienkach sa budoval nový neľahký život. Úplný opak toho, čo sa sľubovalo.
Neviem si predstaviť, že by môj chlap ležal 6 dní v týždni 10 hodín denne na chrbte a doloval uhlie alebo, že by sa domov už nikdy nevrátil. V baniach to totiž vybuchovalo a padalo na hlavu jedna radosť. Aj to málo, čo chlapi zarobili, bolo akurát na spiatočný lístok do rodnej zeme alebo to rovno prepili. Naša povesť nebola najkrajšia (ožrani a hulváti). Myslím, že do dnešných čias sa toho veľa nezmenilo. :D
Slovenskú hrdosť mi pozdvihli šikovné ruky našincov, ktorým patria zásluhy za vznik nie málo firiem a závodov, ktoré fungujú až dodnes. To, že je majiteľom Ameuičan ešte nič neznamená, ale o tom, potom a viac v knihe, kde tiež nájdete odpoveď, ako vznikla otázka z titulky (kde sa vzala? tu sa vzala) What is huncút?. :)
Sem tam to bolo trošku ponuré a smutné čítanie, ale nechýbal ani humor, či napätie. Úsmev na tvári mi vyčarila posledná infoška, keď Amerikán Emil Sitka, herec, dostal 4 roky pred smrťou šek na 5000 dolárov od Quentina Tarantina, ktorý použil v Pulp Fiction záber z filmu, v ktorom pán Sitka prehovoril. Aká milá vďaka. Ja to stále vravím, Quentin je super. :)
Neodpustím si ešte jeden spoiler – podľa toho, čo Milan dohľadal, naši ľudia nepoznali rasizmus! Neriešili, že ten, s kým pracujú a chodia na pivo je čierny alebo biely. Do USA začali emigrovať po tesnom zrušení otroctva černošského ľudu a keď začali platiť zákony segregácie „každá farba pleti mala svoj záchod a školu“, vtedy sa začali meniť na amerických belochov. Big Nose Kate, americká prostitútka a bordelmama z Nových Zámkov bola natoľko zaujímavou osobou vo western amerikános histórii, že je po nej pomenovaná fľaša whiskey.
Tlieskam autorovi za námahu, snorenie, googlenie (nie hocijaké, ako keď hľadáme najlepšiu pizzu v meste), a že precestoval po vlastných nohách všetky miesta na opačnej strane zemegule, kde sú zachované dôkazy o našich stopách, pričinení, ťažkej práci a rodinách, ktoré pamätajú na svojich starých rodičov a uchovali aspoň pár spomienok na tých prvých, vďaka ktorým tam žijú dodnes – už ako Američania ala americkí Slováci.