Rodiny bývajú všelijaké. Niektoré sú bohaté, iné chudobné. Niektoré majú vlastné bývanie, niektoré nie. Niektoré sa navzájom ľúbia a rešpektujú, niektoré nie. Niektoré sú bezdetné, niektoré majú kopec detí. Je radosť, ak sa tieto deti narodia do dobrej, harmonickej rodiny. No občas sa stáva pravý opak.
Nie všetky deti sa narodia pod šťastnou hviezdou.
Sama by som vedela vyrozprávať dlhé príbehy z vlastného detstva, ktoré nebolo také zlé, ale oproti bratovi som cítila veľký rozdiel v správaní rodičov. Ja som nebola plánovaná a celé detstvo som mala pocit, akoby mi to dávali vyžrať. Občas tento pocit mám aj teraz. Hoci som od nich už ďaleko, často na nich myslím a priala by som si, aby sme boli častejšie spolu. Aby ma objali a dali mi najavo, že aj ja im chýbam. Možno preto som taká, aká som. Milujem smrť, horory a príbehy, ktoré nekončia šťastne. No v hĺbke duše si vždy želám, aby to bolo naopak.
A práve Alena Mornštajnová to dokonale vystihla vo svojom ďalšom románe Les v domě, kde rodina nebola na prvom mieste. Nebola úplná, nebola milujúca, nemala vlastnú strechu nad hlavou. Bývali u matkiných rodičov v dome so záhradou, na ktorej babka sadila rôzne druhy zeleniny a dedo mal vlastnú dielňu, kde všetko rád skladal a rozkladal. Vedel opraviť takmer všetko.
Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že za múrmi tohto domu je všetko tak, ako má byť. No postupne, ako spoznávame malú cácoru, zisťujeme, že tam nie je veľmi šťastná. Babka s dedom na ňu často kričia a hovoria jej desivé historky o tom, že les za bránkou si berie dievčatá ako ona. Tie, ktoré klamú, vymýšľajú si a ústa nedržia zavreté vtedy, keď majú. Matka s otcom sa k nej tiež nesprávajú milujúco. Často som mala pocit, že im je veľmi ľahostajná. A potom, keď ich otec opustí, všetko sa len zhorší. Cácora nastupuje do školy, je samotárka, no má jednu priateľku, ktorej robí tieň. Jej to ale stačí. Až raz, keď ju zastavia starší chlapci, všetko začne naberať rýchly spád. Rodina ju už nevozí do školy, tí dvaja sa len hrali na jej rodinu, kamarátka ju zradila slovami, ktoré mali navždy ostať tajomstvom.
Neskôr, keď cácora vyrastie a pri prvej príležitosti opustí ten nenávidený dom, sa všetko vracia do normálu, pokým si ju minulosť z rodnej dediny a domu opäť nenájde...
Verím, že koncom budete všetci úplne prekvapení. Ja sama som zostala v šoku, a to som čakala všeličo. Vlastne neviem, čo som čakala, ale verila som v šťastný koniec. V koniec, v ktorom útrapy skončia snáď ospravedlnením a vrúcnym objatím. No nemohla som sa viac mýliť.
Lebo ten dom, už dávno nie je len domom.
Vždy patril lesu a ona to vždy vedela.
A teraz je načase, aby si ho les zobral úplne.
A hlavne navždy.